Stredná odborná škola služieb Levice - Kto vlastne som?

Kto vlastne som? Európan, Slovák alebo oboje?

„Kto vlastne som?“

Táto otázka je neobyčajne ťažká pre tínedžera, ktorý nemá ani potuchu o svojej budúcnosti, nie ešte aby rozmýšľal o svojom pôvode. Mladí ľudia sa snažia prísť na svoju podstatu. Na podstatu svojho bytia. Aj mne nie raz napadla táto otázka. A zvyčajne som prišla na to, že som obyčajné, prostoduché dievča, ktoré neznáša byť stredobodom pozornosti. Ale nad svojím pôvodom som sa za celých sedemnásť rokov nezamyslela ani raz. Až doteraz.

Európan alebo Slovák?

Hovorí sa, že srdce Európy je Slovensko. Malá krajina s vysokými horami a bujnými riekami. Je obklopená mocnými štátmi, s ktorými sa snaží vychádzať. Sme súčasťou Európy, ktorá je spleťou mocných štátov, ktorých moc presahuje naše medze. A predsa počuť aj nás. Maličkú krajinu presne v strede.
Sme Európania nielen preto, že patríme do Európskej únie, alebo že sme stred Európy, ale preto, že aj naše názory sú akceptované a berú sa do úvahy.
Hoci ešte nie som plnoletá a nemám právo voliť, moje názory sa neberú za prijateľné alebo do úvahy, predsa patrím medzi budúcu generáciu, ktorá bude ovládať nielen vývin krajiny, v ktorej žijem, ale aj vývin Európy, či sveta. Aj keď nepriamo, ale predsa.
Som Európanka nielen preto, že sa snažím aktívne zapájať do európskych projektov, či už dobrovoľne alebo nasilu, ale aj preto, že aspoň si na chvíľu uvedomujem, čo sa deje v okolitých krajinách. Síce ich problémy neviem vyriešiť, ale aspoň viem, čo ma v budúcnosti čaká a akých problémov by sme sa mali ako spoločnosť rozumných ľudí strániť.
Každé spoločenstvo má svoje problémy a Európa nie je výnimka, ale kto iný by ich mal vyriešiť, ak nie Európania? Za svoje činy by sme mali brať aj zodpovednosť a riešiť svoje problémy by sme mali bez zbytočného hurhaju a zbytočnej pozornosti.
Nálepky Európan sa tak ľahko nezbavíme, ale úprimne, prečo by sme sa aj mali niečoho takého zbavovať? Je to dôkaz, že niekde patríme. Dôkaz o tom, že spolu dokážeme robiť veľké veci. Dôkaz o tom, že naše názory nezostanú nepovšimnuté. Dôkaz o tom, že sa nenecháme manipulovať, a keď sme nespokojní, tak ukážeme svetu, že aj my máme právo vyjadriť sa a ponúknuť pomocnú ruku. Ako spoločnosť jedného národa, ktorý drží s ostatnými národmi, by sme mali druhým pomáhať tak, ako oni pomáhali nám, keď sme to my potrebovali.

Som „Slovák ako repa?“

Aby sa človek ako taký mohol považovať za pravého Slováka, mal by mať pravých slovenských predkov, dodržiavať typické slovenské tradície, mať precestovanú aspoň polovicu Slovenska a poznať slovenské hory ako svoju vlastnú dlaň. Ďalej by mal pociťovať národnú hrdosť, keď slovenský hokejový tím alebo nejaký iný slovenský tím, prípadne jednotlivec vyhrá nejakú súťaž a oslavovať ich víťazstvá až do rána, pretože nás zviditeľnili aspoň na pár dní a dokázali, že hoci sme malý štát, dokážeme aspoň niečo. Teda toto si niekto pod pojmom pravého Slováka predstavuje. Človeka, ktorý všade bol a všetko videl, najmä čo sa týka Slovenska.

Je toto zmýšľanie správne?

Nie!

V mojom prípade slovenských predkov mám, aspoň si myslím. Typické slovenské tradície ani veľmi nedodržiavam, teda presnejšie, ak mi niekto definuje typické slovenské tradície, ktoré sme neprevzali od iných národov, budem rada, ak mi dáte vedieť. V živote som nebola v Tatrách, ani v žiadnych iných slovenských horách. Keď však náš hokejový alebo hocijaký iný tím vyhrá, chvíľu sa teším, a potom sa zas uzavriem do svojej bubliny.

Považujem sa za Slováka?

Áno!

Byť Slovákom neznamená poznať svoju krajinu lepšie ako samých seba, neznamená prežívať víťazstvá len vtedy, keď sú zápasy dôležité. Byť Slovákom znamená cítiť radosť z výhry alebo z prehry a byť hrdý na svoju krajinu tak či tak. Človek, ktorý ani raz nebol hrdý na svoju krajinu, sa nemôže považovať za dieťa toho národa. A ak teraz sa poriadne zamyslíme a skúsime si spomenúť aspoň na jeden jediný moment, keď sme boli hrdí na to, že pochádzame z tejto malej krajiny, uvedomíme si, že byť Slovákom nie je až také hrozné, ako si väčšina mladých myslí.

Lenže má Slovák byť na čo hrdý?

Úprimne, v dnešnej dobe sotva niekto vie, že Slovensko ako samostatný štát existuje. Ničím sme vo svete neprerazili, aby sme zostali v pamäti dlhšie ako týždeň.
Nebudeme si klamať, naša hospodárska situácia zažila už aj lepšie časy a ekonomicky tiež nie sme na tom práve najlepšie.
Naša politika, alebo skôr ľudia, ktorí našu politiku ovládajú, sú takmer všetci do jedného skorumpovaní a sebeckí. Česť výnimkám!
Jednoducho, Slovensko ako štát už určite zažilo aj lepšie časy, o tom nepochybujem.
Lenže predsa sa nájde pár úspechov.
Ako prví sme vymysleli lietajúci automobil. To, že sme patent predali Američanom, je len detail. Okrem športovo zdatných športovcov tu máme aj šikovných vedcov. Máme nádhernú prírodu a dejiny Slovenska sú tiež obohatené zaujímavosťami. Naša literárna tvorba nepatrí medzi tie najpopulárnejšie, ale predsa v sebe má čaro, ktoré nie raz človeka uchváti. A to najdôležitejšie, ako národ držíme spolu. Alebo aspoň sa snažíme. Takže Slováci majú byť na čo hrdí. Len to mnohí z nás nevidia alebo nechcú vidieť. Či je už chyba v systéme, alebo je to len zaťatosť ľudí, je otázne.
Ale ja sa skôr prikláňam k tej zaťatosti.

Ovplyvňuje náš názor Internet?

Aj internet môže za naše zmýšľanie. Nájdeme tu rôzne politické diskusie, ktoré nás privádzajú niekedy k mylným odpovediam na otázky, ktoré v bežnej tlači alebo v televízii nenájdeme. Internet je zamorený blogmi a stránkami, ktoré rozoberajú rôzne témy ohľadom našej krajiny. Takéto stránky obsahujú články, ktoré našu krajinu buď pozdvihujú alebo ponižujú. A úprimne, tých článkov je neúrekom a niektoré obsahujú nelichotivé informácie o Slovensku.
Človek sa potom cíti zmätený, keď ani sám niekedy nevie, čo sa v tomto Bohom zabudnutom štáte deje.
Veriť niekedy klamstvám je oveľa jednoduchšie, než pátrať po pravde, ktorá sa určite niekde skrýva. Len treba nájsť tú správnu stránku so správnymi názormi a s príspevkami, ktoré dávajú nielen zmysel, ale aj čiastočné riešenie.
Stránky cestovných agentúr cudzincom sľubujú neuveriteľné zážitky, ktoré nikde inde nezažijú. Čiastočne je to pravda, ale len do určitej miery.
Mladí ľudia väčšinou svoj čas prežijú na internete, ale úprimne, povedzme si pravdu. Ktorý mladý človek bude zháňať informácie o štáte, v ktorom žije, keď môže svoj čas zužitkovať aj lepším spôsobom? A prečo by sa mal zaujímať o svoju krajinu, keď nám tlač a televízia prinášajú informácie z prvej ruky? A vôbec, sú tieto informácie pravdivé a môžeme im vôbec dôverovať? Predsa aj internet, tlač a televízia pracujú v ruka v ruke. Nikto a nič nám nemôže zaručiť, že zdroje sú správne.
Internet ohľadom tejto témy vyvoláva kopu otázok, na ktoré sú rôzne odpovede. A nielen my, mladí, sa cítime zmätení, ale aj starší ľudia, ktorí sa tiež strácajú vo vlastných myšlienkach.
Takže, ako tak uvažujem, internet nás niekedy zavádza.
A klamstvám sa predsa verí niekedy oveľa ľahšie ako pravde, ktorá bije do očí.

Slovensko v dobrom aj v zlom.

Môžeme ďakovať internetu, kde správy sa odosielajú s rýchlosťou svetla, že náš malý štát bol zviditeľnený aspoň na chvíľu. A my, Slováci, sme nemuseli v takýchto prípadoch pociťovať národnú hrdosť, ale aj hanbu.
Sme jeden národ, a keď náš štát spraví chybu, tak teoreticky trpíme všetci.
Vďaka Internetu sa svet dozvedel o našich prešľapoch, ktorých, našťastie, nie je až tak veľa.
Tiež sme do sveta veľkú dieru neurobili, ale v budúcnosti možno niečím výnimočným prerazíme. Predsa nik nevie, čo ponúka brána budúcnosti.

Diskusie, ktoré hýbu Slovenskom

Aj keď nemôžeme priamo zasahovať do rozhodnutí, ktoré nám doslova niekedy menia životy, ešte neznamená, že o nich nemôžeme diskutovať na portáloch alebo sociálnych sieťach.
Slováci sa necítia niekedy len ukrivdení, ale aj zneužití alebo ponížení. Moja generácia to nevníma až tak intenzívne, ale čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, čo sa okolo nás deje. A úprimne nadšení veľmi nie sme.
Slováci najviac na Internete riešia politiku, školstvo, ekonomiku a rómsku tematiku. Čo nie je pre našu krajinu veľmi lichotivé.
Taktiež tu nájdeme články, ktoré nás zhadzujú pred očami ostatných národov.
Tak sa potom nečudujme, že polovica ľudí, ktorým sa podarí zo Slovenska odísť sa už viac nevráti a niekedy sa ani nepriznajú, odkiaľ pochádzajú.
Ale pre zmenu nájdeme aj príspevky, ktoré nás pred ostatnými krajinami pozdvihujú. Zvyčajne sú tie príspevky zamerané na našu prírodu alebo na naše malé, ale predsa pre nás výnimočné úspechy. Takže môžeme s menšou hrdosťou vyhlasovať: „Áno, som zo Slovenska! A som na to hrdý!“ Ale toto nadšenie časom upadá do zabudnutia tak, ako aj naše úspechy a prešľapy.
Internet v tom tom smere je ako pekelný stroj alebo skôr ako naše prekliatie. Veci, ktoré na ňom nájdeme, nie sú vždy lichotivé a nie vždy nás potešia. A, bohužiaľ, nedá sa ich tak ľahko zbaviť. Aj keď sa zdá, že na Slovensku je oveľa viac zlých vecí ako tých dobrých, tak sa nedajme oklamať. Slovensko nám ponúka kopu možností, ktoré sú ako paleta farieb. Rôznorodé a pestré.

Budúcnosť na Slovensku?

Veľa z nás mladých plánuje v budúcnosti túto malú krajinu opustiť, pretože sa myslíme, že vonku za šírym morom nás čaká lepší život. No neuvedomujeme si, o čo všetko by sme prišli. Netvrdím, že napríklad v Amerike by sa nám nežilo lepšie, ale ruku na srdce, Slovensko je našou súčasťou, či sa nám to páči alebo nie. Je v každom jednom z nás. Nielenže sme sa tu narodili, ale aj vyrastali a podaktorí tu prežili svoje najkrajšie roky. Skúste si predstaviť, že by vaša najkrajšia spomienka z detstva neexistovala len preto, že ste vyrastali niekde inde. Je pravda, že by tie spomienky nahradili iné, ale podľa mňa nič sa nevyrovná slovenským horám, aj keď som ich videla len na fotkách a pohľadniciach, kde ich veľkoleposť a krása vyrážali dych. Alebo našim lesom, ktoré prekvitajú zeleňou a vtáčím spevom. Slovensko je súčasťou nás. Tvorí našu podstatu. A je jedno, či bude terajšia generácia žiť niekde v zahraničí, pretože vždy sa nájde pár tých, ktorých to bude ťahať späť, do ich domoviny, pretože pocit, že nám niečo chýba nás bude prenasledovať, až kým si neuvedomíme, že práve to Slovensko, ktoré sme možno v minulosti nevedeli vystáť, nám chýba.

Takže kto vlastne som?
Som obyčajné dievča žijúce vo svojej bubline, ktorá si až pri písaní tohto článku uvedomila, čo všetko Slovensko ponúka.
Dúfam, že teraz nie je trúfalé vyhlasovať, že som hrdá Slovenka s dušou Európanky, ktorá túži objavovať svet, pričom nechce zabudnúť na svoju podstatu a na miesto, odkiaľ pochádza, pretože duša bez srdca zostane len blúdivou dušou bez domova.